Môj farebný denník

Raz som na stránke www.zpovednice.cz náhodou našiel článok dievčaťa s prezývkou Mystique „Nemám už moc času….:-( “  Keď som ho začal čítať tak som v ňom našiel osobu môjmu srdcu blízku, ktorá sa tam spomína, no tiež už nie je medzi nami. Vážne ochorela a ja som bol odcestovaný v zahraničí. Po návrate som sa dozvedel nepravdivú informáciu že sa má už oveľa lepšie a má sa vrátiť do školy. Akosi som sa bál jej napísať a tak som radšej iba čakal kedy príde. O 4 týždne však prišla sms že svoj boj prehrala. Veľmi dlho som si to nevedel odpustiť.

Ak niekto ochorie, nebojte sa za ním ísť. Niektorí ľudia sú príliš skromní a nechcú zaťažovať okolie. Ale túžia po láske a milých slovách povzbudenia v tej nekonečnej úzkosti a strachu. Nasledovná smutná ale pekná spoveď bola uverejnená na stránkach zpovednice.cz v januári 2005. Snáď sa nikto nenahnevá že som si dovolil dať ju aj sem.

Ahoj všetci, kteří sa ešte okrem zaujímate aj o iných!
Ja viem, každý má svoje problémy a starosti, ale už fakt neviem ako ďalej. A táto stránka slúži práve na účel „vyliatia si vlastnej dušičky“ alebo nie? Nikoho nenútim čítať moju spoveď ale keby ste náhodou mali záujem prečítať si ju budem rada a ak mi aj odpovediete, budem ešte radšej.

Je to už pár rokov (v 13 r.), co sa mi uplne zmenil zivot.Keďže som odmalička robila gymnastiku a balet, musela som chodievať na pravidelné prehliadky či nemám vyskočený stavec alebo tak. Pri tomto športe sa raz dva stane úraz. Vtedy bol september. Vonku bolo teplúčko a nič nenaznačovalo tomu, že sa už leto končí. Pamätám si to presne, na to sa nedá zabudnúť. Lekárka sa tvárila dosť záhadne a nie príliš optimisticky. Vraj sa jej nepáčia výsledky z rontgenu a tak musím ísť na CT. Normálne sa vraj na toto vyšetrenie veľmi dlho čaká, ale ja som vraj urgentný prípad. Vtedy som ešte netušila o čo ide. Keď som to CT videla, trochu som dostala strach. Kto v ňom už bol, určite mi dá za pravdu, že to nieje nič pre klaustrofobikov. Ale nemala som na výber a musela som v ňom tých 20 minút vydržať. Výsledky mali byť za 2 dni ale lekárka volala na mamin mobil už dve hodiny po vyšetrení. Vraj si mám vziať nejaké veci a hned prist na prijem. Nechapala som co sa deje. Ale na vysvetlenie som dlho cakat nemusela.

Na prijme ma uz cakali traja lekari. Dvaja chirurgovia a onkolog, no a samozrejme moja lekarka. Mama bola bleda ako stena, oco tiez a ja, vobec som nevedela, co mi je. Ale cosi som už tusila. Onkolog? Co tu preboha robi lekar, co lieci rakovinu? Najprv nás pozdravili a potom co najopatrnejsie moja lekarka spustila. „Nechcem chodit okolo horucej kase, M., vysledky bohužial dopadly podla mojich obav. Sú zle. Nasli sme na rontgenovych snimkach akysi cudny utvar a po vysetreni CTckom sa moje obavy povtrdili. Ide o nador. Zatial nevieme ci maligny alebo benigny. Musime ti previest punkciu. Velkou ihlou odoberieme vzorku a podla toho zistime aky je to druh aj ci je zhubny alebo nie. Cas nas tlaci, takze by sme ju urobili uz zajtra. Bude to v lokalnej anesteze, takze to nebude boliet. Len potom budes mozno citit tlak v hlave. Ale on coskoro prejde.“ Az do druheho dna som bola v prisernej neistote, ani som nespala. Uz hodinu po punkcii vedeli, co to je. Ked mi to povedali, ani som velmi nevnimala, pretoze ma aj napriek ich slovam, ze to nebude boliet, priserne bolela hlava. Cele mi to doslo az vecer, ked som bola sama na izbe. Pamatam si len to, ze som preplakala snad celu noc. Mala som strach. Velky. Bol to vysoko zhubný nádor – glioblastóm na mieche. Blížil sa k mozgu a dosahoval kritické rozmery – 5cm. Tento druh nádoru patrí vraj k tým najhorším. Zistili mi to v podstate úplne náhodou. Na druhy den mi prisiel moj onkolog povedat, ze za dva dni ma budu operovat.

Ked som sa prebrala z narkozy, bolo mi na umretie. Bolel ma cely clovek. Ale prežila som. Vybrala som niekoľko cyklov chemoterapie, ožarko a podstúpila ešte jednu operáciu – transplatnáciu kostnej drene, pretože práve moja krv si tú liečbu odniesla najviac. Jednoducho začala štrajkovať. Mám však úžasného brata, ktorý bol okamžite ochotný dať mi svoju krv. Všetko som to absolvovala a myslela som si, alebo skôr dúfala, že to zabralo a ja budem opäť zdravá. Zo začiatku to tak aj vyzeralo. Celé to trvalo skoro dva roky, takže som až v 15tich mohla konečne vkročiť späť do života. Do normálneho života. Alebo skôr relatívne normálneho, pretože musím každé 2 mesiace chodiť na kontroly. Našťastie som počas liečby nebola úplne odrovnaná, takže som veľa nezameškala a aj vďaka mojim super kamarátom som nemusela opakovať ročníky. Všetko sa zdalo byť ideálne. Liečba skončila, výsledky vyšetrení boli v norme a aj som sa začala lepšie cítiť. Predtým som bola v jednom kuse unavená, bolievala ma hlava a v žalúdku som niekedy nedokázela udržať ani vodu. Prve co ma zaujmalo ked som vysla z nemocnice, bolo ci budem moct znovu tancovat. Za tie dva roky mi to hrozne chybalo. Bala som sa, ze som uz celkom vysla z formy. Nasledovali 4 pokojne roky, pomaly som prichadzala do formy, zmaturovala, dostala sa na Univerzitu. Vsetko bolo v pohode. Zdalo sa ze som z toho vonku. Lekar mi vravel, ze ak sa to do 10 rokov nevrati, budem zdrava. Tak som sa stale modlila, aby to vyslo. Netuzila som po nicom inom, len byt zase zdrava.

Vo februari tohto roku ma vsak cakala dalsia zla sprava. Mojej sesternici zistili rakovinu pecene. Myslela som ze sa zblaznim. Tak ja sa z toho ledva vylizem a teraz ochorie Lenka. Mala len 21. Chodievala som za nou do nemocnice kazducku volnu chvilku. Aj ona navstevovala mna, ked som bola chora. Vlastne to zacalo zlomenou nohou – v sprche na internate si zlomila stehnnu kost. A potom to uz islo. Lekarom sa ta fraktura nepacila a tak urobili plno vysetreni a bola z toho rakovina. Ale Lenka je bojovnik, vravela som si, určite to nevzda. A mala som pravdu. Bojovala. Verila, ze sa vyzdravie. Nikto okrem lekarov a jej rodicov netusil, ze to ma uz vsade a celý boj je už vopred prehratý. Pamatam si to akoby to bolo vcera. Bola som u nej doma a rozpravali sme sa. Smieli sme sa na vselicom a Lenka vobec nevyzerala chora, nebyt tych vypadanych vlasov a bledsej pokozky by nikto nepovedal ze ma raka. Bola tak plna zivota. Odchadzala som od nej o siestej a uz o 10 h. vecer mi volala jej mama ze s Lenkou je zle 🙁 . Ze stale vracia krv a raz aj odpadla. Okamzite som utekala k nim domov. Sanitka ju odviezla do nemocnice a dali jej nejake lieky. Jej trapenie vsak netrvalo dlho. Po dvoch dnoch zomrela. Zrutil sa jej organizmus. Boli to hrozne dni. Oktober – babie leto a ja namiesto uzivania si prijemneho pocasia som stala nad jej truhlou. Bolo tam tolko ludi akoby sa s nou isla rozlucit polovica sveta. Myslela som ze viac bolesti uz nezvladnem. Mala len 22, zomrela 8 mesiacov od zistenia diagnozy. Nebola som schopna robit vobec nic, len spominat. V mysli sa mi vybavovali spomienky na letne prazdniny, vylety, dlhe rozhovory, oblozila som sa fotkami a spominala som. A po tvari mi padali slzy. Priala som si vediet kam odisla, ako sa ma.

Teraz sa na rovnaku cestu vydavam aj ja. Zaciatkom decembra mi lekar z vaznym hlasom oznamil, ze je to späť. Bohuzial rozširilo sa to aj do plúc, pečene a mozgu. Za tie 2 mesiace to postupilo skutočne velmi rýchlo. Neviem čim to bolo. Ale mozno tym stresom, ktory som za posledne obdobie zažila. Oslabena imunita je ideálna na rakovinu – tak povedal doktor. V každom pripade vraj už pre mna nemožu urobit nič. Po absolvovaní transplantácii kostnej drene je v mojom pripade chemoterapia už vylucena a ozarovat uz vlastne nemaju co. Leda že cele telo. Je to vraj uz terminalne a opakovana remisia sa v tomto pripade uz dosiahnut neda, pretoze glioblastom je pri recidive uz priam nemozne vyliecit.
Pripadam si ako odsudenec na trest smrti. Mam strach a neviem co mam robit. Pri tomto tempe šírenie nádoru mi ostava mozno tristvrte roka zivota a tieto Vianoce uz boli zrejme mojimi poslednymi. Neviem co robit, niesom este pripravena umriet. Ked som videla v akych bolestiach odisla Lenka, chyta ma panika. Viem ze existuje umely spanok a morfium, ale velmi sa bojim. Ako sa s tym mam vyrovnat? Da sa to vobec? :,-(

Tuto spoved pisem pretoze uz neviem, co dalej. Nexcem nikoho obtazovat. Ak sa dostanete az po tuto vetu a dokazete mi nejako poradit, staci aj mile slovko, budem rada. Skutočne ma to velmi poteší. Aspoň malá svetlá chvilka. Viem ze ma uz ziadna buducnost necaka ale je tu pritomnost a ja chcem, aby moji blizky mali na mna pekne spomienky. Nici ma, ked nasich vidim nestastnych a neviem im nijak pomoct. Ja sama mam strach ale nechcem aby sa trapili aj oni. Budem vam vdacna za akukolvek radu alebo mile slovo. O lutost nestojim, su ludia, ktory stratili viac. I keď co je viac nez zivot sam? Videli umierať svoje deti – aj teraz v Azii. Trapi ma ta situacia. Stracam svoj zivot ale verim – dufam, ze ma bude cakat nieco krajsie tam hore. Snad.
Možno Lenka, ktorej toho xcem este tolko povedat. Majte sa krasne a ak si na mna hoci len niekto z Vas spomenie, budem zit ďalej v jeho spomienkach. M.

Mystique

Pokračovanie:

Ani neviem ako začať :,-(
Sú to už takmer 2 týždne, ale až teraz som nabrala trochu síl a rozhodla sa splniť jedno z Miškyních prianí.
Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Odišla. Navždy. 5. 4. 2005 o trištvrte na 9 večer. Hrozne ťažko sa mi píše, ale poprosila ma, aby som vám to oznámila, aby ste zbytočne nepísali, keď už si to nebude môcť prečítať. Takto mi to povedala, a mne sa ten jej neopakovateľný čierny humor vôbec nepáčil. Ale taká už ona bola. Nerobilo jej problém vystreliť si sama zo seba, nebola urážlivá. Veľmi sa s vami chcela rozlúčiť osobne – teda svojimi rukami, ale už bola príliš slabá. Pred sviatkami to ešte išlo, ale už na veľkonočný utorok – teda 29. 3. skolabovala. Odpadla a prebrať k vedomiu sa im ju podarilo až v nemocnici. Nádor už bol príliš veľký, lekári povedali, že už to bola len otázka času. Strašne ma to pobúrilo. Tak oni to vedeli, ale nám povedali, že ešte rok možno aj viac prežije. Oni vedeli, že sa už leta nedožije. Viem, nemohli jej to povedať, zložila by sa. To by asi zložilo každého. Z Banskej Bystrice ju previezli domov do Bratislavy na onkologiu a tam bola vlastne až dokonca. Viem ako veľmi si priala zomrieť doma, vo svojej izbe, ale jej stav bol veľmi kritický a vyžadoval si neustály dohľad lekárov.
Stále to neviem pochopiť. Ešte v nedeľu jej bolo tak dobre, cítila sa absolútne fajn. Aspoň tak mi povedali jej rodičia. A v utorok už bola na prístrojoch. Je to tak nefér. Človek, čo tak veľmi chcel žiť, musel odísť. A samovrahovia a tí, čo by aj chceli zomrieť, skoro vždy prežijú. Chápem, že každý tu má svoj čas, ale toto je fakt nefér.
Slzy sa mi tlačia do očí, ale nechcem plakať. Už som sa vyplakala dosť. A Miška ma vyslovene prosila, aby som neplakala.
Posledné tri dni sa už cítila dobre. Doktori aj vraveli, že pred smrťou sa pacientovi väčšinou uľaví. Ale bola príliš slabá a tak len ležala. Ale chcela vám napísať, aby ste sa netrápili, že jej je už dobre. Že ju už nič nebolí.

Mala toľko snov, toľko prianí, bože. V lete chcela ísť do San Francisca. Volali ju tam kamaráti, s ktorými sa tam kedysi zoznámila. Už mala aj rezervovanú letenku na 29. 6., ale už nepoletí. Chcela ísť na psychologiu. Učila sa na ňu. Bola by z nej dobrá psychologička. Nie ako tie, čo si len vysedávajú v ordinácii a berú prachy. Tie nepoznajú ľudskú bolesť. Tú skutočnú, hlboko v duši. Ona ju poznala. Rada pomáhala, vypočula, ak mohla poradila. Aj mne. Milionkrát. Neviem komu inému niekedy poviem to, čo som povedala jej. Pre mňa bola, a navždy ostane perfektný človek s veľkým srdiečkom a charizmou. Som si istá, že by to ďaleko dotiahla. Dúfam, že ak existuje reinkarnácia, tak sa s ňou ešte niekedy stretnem. Bolo by škoda, keby svet prišiel o takého človeka.
Ale teraz k tomu, o čo ma poprosila. Pretlmočím vám odkaz, ktorý napísala na papier v nemocnici.

Milí kamaráti a spoluspovedníci,
všetkých vás zdravím. Špeciálne Simonku, s ktorou som si aj mailovala. Ale aj vás ostatných, ktorí ste mi napísali. Čo i len vetu. Veľmi si to vážim. Je plno takých, ktorí ma poznali (akosi automaticky už píšem v minulom čase. Viem, že keď to budete čítať, ja už budem inde. Tam kde mi bude lepšie. Snáď.) a otočili sa mi chrbtom. Možno si mysleli, že rakovina je nákazlivá, že by ju odo mňa mohli dostať. Alebo čo ja viem. To už však nieje moja vec. Je to vec ich svedomia, ich názoru. Nechcem nikoho hodnotiť. Neviem ako by som sa zachovala ja v ich situácii. Ale snáď nie tak. Proste išlo o princíp. Ja som nikdy nikoho neprosila o ľútosť. To by ma ani nenapadlo. Len to nemuseli robiť tak nápadne. Zrazu, zo dňa na deň vám vaša kamarátka/kamarátky prestanú volať, prestanú vás zdraviť, prestanú sa s vami baviť. Keby to bol niekto cudzí, tak OK, nepoznal ma, nezdravil a ani teraz na to nemá dôvod. Ale ony mi boli blízke. Vraveli si kamarátky ale v tej najhoršej chvíli celé kamarátstvo podupali, zabili. A mňa s ním. Niektoré sa na mňa po cheme pozerali asi takým spôsobom, že: Aha, chudinka. Ešte žije?
Bolo mi z toho do plaču, ale tú radosť som im spraviť nechcela. Uzavrela som sa do seba. A to bola možno chyba. Ale našťastie tu je – bola Danka, Filip, naši, bráško a ešte pár ľudí a samozrejme vy vďaka ktorým som to úplne nevzdala. Vďačím vám za veľa. Vy ste tí, ktorí mi dávali silu, podporovali ma v mojom boji, chránili moje sny a aj keď sa mi už nikdy nesplnia, vďaka vám som svoje posledné dni neprežila v depke zavretá v izbe so slzami v očiach. Žila som naplno, ako sa len dalo. A v neposlednom rade vďačím lekárom a sestričkám, ktoré sa tu o mňa starajú. Sú skvelé.

A ďakujem aj Tebe, Simi, že si si so mnou písala. Nemusela si. Nikto z vás nemusel. Ale predsa ste písali. Mám v pamäti všetky vaše slová, vašu silu myšlienok a možno ju raz niekomu pošlem tam zhora, keď ju už ja nebudem potrebovať, aby som tým niekomu pomohla.
Neviem, ale cítim taký pokoj v duši. Dnes je 3. 4. a ja sa konečne cítim dobre, tak aj preto vám píšem tieto riadky. Aj keď iba na papier, ale Danka vám ich pošle, to už s ňou dáko vybavím.
Teraz je noc. Neviem, ale myslím, že už bola polnoc. Nemôžem spať. A ani sa mi veľmi nechce. Všetko tu okolo mňa pípa a ťuká. Vyzerá to tu ako v tej lodi v Matrixe J A je to pozapájané do mňa. Ale našťastie mám pravú ruku voľnú, takže nieje to až tak zlé. Som na izbe ešte z dvoma deťmi. Teda nie s deťmi. To by som im krivdila. Jedna má 18 a chalan tuším 16 alebo 17. Stále spí, keď ho občas zazriem cez plachtu. Tými sme pooddelovaní, lebo sme na jednotke intenzívnej starostlivosti. S Dominikou sa sem tam aj rozprávame. Ona má tuším leukémiu, ak som si to dobre zapamätala. Dúfam, že sa z toho dostane. Aspoň ona.

Nikdy som nechcela zomrieť v nemocnici, ale asi nemám na výber. Neodvažujú sa poslať ma domov. No aj tak cítim, že už to dlho nepotrvá. Mám zamorené pľúca a krvácanie do mozgu, ktoré mi spôsobil nádor. Síce sa im ho podarilo zastaviť, ale nie nadlho. Kvôli metastázam v pľúcach, musím byť skoro stále na respirátore, lebo by som sa udusila, takže sa mi ťažko rozpráva. Stále mi z nich odsávajú vodu. A napadlo mi to aj pečeň a obličky, čiže nič moc. Ale už to nijak neriešim. Nechávam to na neho, on nech už rozhodne. Som už unavená z tých neustálych vyšetrení, liekov, bolesti. Hore ma už čaká Lenka a veľa ďalších, ktorí mi už odišli. Teším sa na nich. Viem, že živá už odtiaľto len ťažko odídem a zbytočné nádeje si nerobím. Takto to malo byť. Len som možno nečakala, že to príde tak skoro. Snáď som stihla všetko, čo som stihnúť chcela.

Keď som videla, že zomrel svätý otec, veľmi ma to zobralo. Bol to veľký človek a veľká sila (duševná aj morálna) pre veľa ľudí vrátane mňa. A to sa s mnohými názormi s cirkvou rozchádzam. Jeho som si veľmi vážila, ale možno sa s ním už čoskoro stretnem a poviem mu, koľko ľudí na Slovensku a v Čechách ho malo rado. Možno sa mi to podarí.
Asi už dosť táram. Mala by som spať, ale neviem. Pozerám sa z okna. Našťastie mám pri ňom posteľ, takže môžem aspoň odtiaľ vidieť svet. Obloha je plná hviezd, mám ju ako na dlani a je spln, takže sa dá dobre vidieť aj bez lampy. Ešte že som až na 11 poschodí. Ináč by som to možno nevidela. Chcela by som ísť na balkón a cítiť to, vôňu vzduchu, vánok na tvári, ale nemôžem pre tie prístroje. Chcela by som ísť domov. Mamina tu chcela so mnou ostať, ale keďže by aj tak musela spať inde, lebo na JISke ju nenechajú, povedala som jej, nech ide domov, riadne sa vyspí a príde ráno. Ale aj tak mi chýba. Aj ocino. Aj braček. Aj Danka, Filip, celá rodina. Aj vy. Chcela by som ísť na web, ale nemôžem. Bože, chcem ísť odtiaľto preč L . Je mi tu tak smutno. To je asi tým listom, čo píšem. Až teraz si naplno uvedomujem, že je to list na rozlúčku. Pre našich, brata a Danku som už napísala. Nemôžem sa s nimi predsa nerozlúčiť. Je to taká poistka, lebo zomrieť môžem kedykoľvek. Už ma aj bolí ruka.

Takže sa s vami rozlúčim. Nateraz. Hovorím nateraz, lebo verím v nebo, v ďalší svet, existenciu, svet, kde sa raz všetci stretneme. Počkám tam na vás. Nechce sa mi odísť, ale budem musieť. Tak sa majte fajn, buďte dobrí, vážte si svoje rodiny a priateľov a život a užívajte si ho. Je taký krátky. K tomu vám ja želám veľa lásky, síl a šťastia. A zdravia samozrejme. Z celého srdca. Ďakujem vám za všetko.

Michaela

Dúfam, že to po mne Danka prečíta. Ani som nečakala, že to bude také dlhé. Dúfam, že vás to nebude nudiť Viem, zas ten môj čierny humor, ale keď ja som už raz taká.

Tak vidíte sami, dokázala žartovať aj v tej najťažšej chvíli. To by som ja určite nedokázala. A ani veľa iných.
Jej pohreb bol krásny, aj keď smutný. Nikdy na to nezabudnem. Najmä na tie roky uvedené na kríži. Je to tak krátka doba. Príliš krátka.
Hrali aj „Only time“ od Enyi. Bolo to na jej výslovné želanie. Je to krásna pieseň, ale veľmi smutná. Vyžaruje z nej však taká zvláštna sila. Ňou sa s nami rozlúčila. Tak až ju raz budete niekde počuť, spomeňte si na ňu. Ona si na nás určite spomenie. Začína slovami „Who can say, where the road goes, where the day flows, only time…“, ale možno ju veľa z vás pozná. Nieje to neznáma pieseň. Mne ju bude pripomínať navždy.

So želaním tichej a večnej spomienky na našu kamarátku Michaelu sa s vami lúčim a pridávam sa k jej odkazu a želaniu, aby ste prežili krásny život. A ako vraví Miškino obľúbené motto: Per Aspera Ad Astra (Cez prekážky ku hviezdam).

Daniela (kamarátka)

Mystique